A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | R | S | T | U | V | W | Z

Slovensko - Cestopisy

Vysoké Tatry

Trochu smutný, no hlavne pravdivý pohľad na to, ako to vidím ja po rokoch vo Vysokých Tatrách

Kto sa nenašiel v tejto dobe, kto by ešte nenavštívil Vysoké Tatry? Snáď len hŕstka a aj tí o nich už počuli toľko, že by nebolo potrebné o tom ďalej písať. No Tatry ako sme ich poznali spred rokov sa zmenili a nie je to len kalamitou, ktorá poznačila veľkú časť územia. Je to hlavne zásahom developerov a ziskuchtivých podnikateľov, ktorí sa snažia z Tatier vydolovať maximum a spraviť z nich obraz, z ktorého jediným účelom sú financie. Bohužiaľ, tak to nie je len v našich malých veľhorách ale aj na iných miestach na Slovensku. Rýchlo zbohatnúť a nemyslieť pri tom na to, ako utrpí životné prostredie a okolie, ako daný projekt alebo budova zapadne do architektonického štýlu daného miesta. To čo sme videli pri našej poslednej návšteve Tatier nás zarmútilo a prinútilo nás nostalgicky zaspomínať nad starými časmi, keď sme s tatranskou železnicou jazdili pomedzi husté smreky, nemuselo sme dávať prednosť buldozérom a necítili sme sa v podnikoch ako na nejakých lacných diskotékach. Turista ide ale zväčša aj tak za horami a štítmi a tak sme sa nenechali odradiť prvotným sklamaním a snažili sme sa užiť si náš týždeň v čo najlepšej nálade. Tentoraz sme dali prednosť ubytovaniu v malom penziónovom dome pred hotelom, kde sme trávili každý rok dovolenku a to nie len z dôvodu financií, ale aj prehodnotenia významu hotela pre nás ako turistov. Zväčša sme si svoj deň plánovali individuálne a nie vždy nám vyhovovali časy raňajok a večere, ktorá bola nakoniec pre nás až priveľmi bohatá po tak namáhavých dňoch, cez ktoré sme sa trápili výstupmi. Nakoniec sa ukázalo, že lepšie sme spraviť ani nemohli, dokonca by sa dalo povedať, že sme sa v penzióne cítili ako doma. Mali sme k dispozícii vlastnú kuchynku a sociálne zariadenie, čiže sme mali svoje all inclusive  Cenovo to bolo samozrejme omnoho lacnejšie, dokonca až vyše polovica, až sme ľutovali, že do niečoho podobného sme sa nepustili už skôr, ale vždy sme sa spoliehali na to, že budeme mať o všetko postarané. Nikomu nechcem robiť reklamu, ale keď sa popozeráte po internete a pekne si všetko odsledujete včas, tak máte na dovolenke ušetrené a určite aj o súkromné pohodlie postarané. My sme takéto niečo našli v Tatranskej Lomnici, ale po celých Vysokých Tatrách je toho mnoho. Tento rok sa nám podarilo dostať do Tatier trochu neskôr, až v Októbri a tak sme sa na nejaké veľké túry ani nechystali, skôr sme si povedali, že si oddýchneme a poobzeráme sa na známe miesta. Dva krát sme sa vyviezli na Skalnaté pleso a každé dva razy boli naozaj odlišné pretože ku koncu nám napadol sneh a to naozaj bol riadny rozdiel. Nie nadarmo sa hovorí o tom, že do Vysokých Tatier si treba priniesť každý druh oblečenia a je jedno či je leto alebo zima. Niektorí turisti to bohužiaľ podceňujú a myslia si, že orientovať sa podľa ročného obdobia sa môžu aj tu, nuž a potom to tak vyzerá, určite sa každý s tým stretol, aspoň na obrazovke. Počasie v každých dvoch prípadoch nám vyšlo bolo naozaj jedinečne, škoda len že pohľad z lanovky je na pustatinu bez stromov s novými lyžiarskymi vlekmi, ktoré dúfam aspoň splnia svoj účel, keď už tak, natvrdo povedané, dehonestujú výhľad. Aby sa nepovedalo, tak sme si spravili aj premiéru a vyviezli sme sa na Lomnické sedlo, kde sme predtým ešte neboli alebo jednoducho pre malý záujem nepremávala lanovka a to bol naozaj pohľad nad pohľady! Hlavne Malú studenú dolinu sme mali ako na dlani a mohli sa z vrchu sťaby z neba pozerať na malých človiečikov ako mravcov kráčajúcich vyššie a vyššie k Téryho chate alebo ešte vyššie nad ňu cez Priečne sedlo do Veľkej studenej doliny, kde je postavená Zbojnícka chata. Bohužiaľ ale výhľad a krása štítov bolo to jediné, z čoho sme boli unesení. Budem sa zase opakovať, ale je to opäť o službách. Na Skalnatej chate, kde sme si chceli dať po horci, nás nepríjemne prekvapil pán chatár, známy nosič, o ktorom sme sa dozvedeli z vyvesených vecí na jeho stene v interiéri. Po vstupe dovnútra na nás zívala prázdnota a pri zavolaní na neho, či si môžeme niečo dať, keďže k nám neprichádzal, na nás len otrávene zakričal: „Čo chcete?“ Škoda, že sme odtiaľ hneď neodišli, predsa sme si ten horec chceli dať a dúfali sme, že sa to aspoň ním napraví, ale márne. Jeho cena nás tak prekvapila, že by sa za ňu nemuseli hanbiť ani na Gerlachovskom štíte. Pri pomyslené, že tu nemusia dreť žiadni nosiči a všetko vyvezie lanovka(áno aj tá predsa niečo stojí, ale aspoň ju to nebolí), si myslím, že túto chatu nabudúce veľkým oblúkom obídem a pri podobnej skúsenosti s iným takýmto typom pohostinnosti sa obrátim na päte hneď u prahu dverí. Aby som nebola len negatívna a nesršala zo mňa zlá energia, musím pochváliť kvalitu turistických chodníkov, ktorá sa naozaj rok čo rok zlepšuje, človek aj keď si samozrejme musí dávať pozor, tak už nie je pre neho obtiažne sa pokochať aj okolím a nezlomiť si pri tom nohu, stúpajúc do špár medzi kameňmi. Na niektorých úsekoch máte pocit, ako keby to bola postavená cestička, tak precízne sú kamene k sebe naukladané. Zopakovali sme si tiež veľmi krásnu túru na Ostrvu z Popradského plesa, kto tam bol určite vie, že je to pekná makačka, no výslednú produkt vašej námahy určite stojí za to. Keď sa pozriete na to, ako vysoko ste prešli, tak na 10 minút sa môžete cítiť ako Superman, potom vás to prejde, pretože cesta dole je zradná a niekedy je naozaj ťažšia ako tá hore. V podobných prípadoch sa treba riadiť heslom pomaly ďalej zájdeš a nepreceňovať svoje sily, pretože keď to nebudete cítiť dnes, tak vás to dobehne zajtra a to je potom veľmi bolestivé vstávanie. My sme sa vybrali na túru hneď zrána, takže sme sa nemali kam ponáhľať. Po zostupe na Štrbské pleso sme stihli ešte obísť aj pleso. Prekvapilo nás, že sa po mnohých rokoch vrátili na Štrbské pleso člnky. Myslím si, že v porovnaní s ostatnými vecami, ktoré sa tu dejú to nie je až taký obrovský zásah do prírody, ľudia sa stále aj tak okolo neho pohybovali a sem tam určite do vody aj niečo padlo, takže člnkovanie môže len celkom príjemne ozvláštniť toto miesto. Cestou do Tatranskej Lomnice sme ešte neplánovane zastavili v areáli, ktorý si pamätám ešte spred asi dvadsiatich rokov, teraz chátrajúci a opustený. Bol to naozaj smutný pohľad na to, ako dokážeme ukazovať našu neschopnosť s vysporiadavaním sa s podobnými stavbami. Navrhujem, aby sme na Slovensku zriadili nový druh turizmu - výlety po schátraných budovách, kostoloch, hoteloch. Bude to niečo pre dobrodružné duše s prídavkom hororových príbehoch o ich zániku a o rozožieraní ich útrob časom. Myslím si, že možností na podobné fakultatívne výlety máme neúrekom. Niekedy prírodná krása nestačí, keď si ju sami ničíme našou hlúposťou.

ďalšie cestopisy
Fotoalbumy
albumimgjX0RdZTI

Vysoké Tatry

14.01.2012
Komentáre
1 príspevok
Zoradiť podľa času | Zoradiť podľa vlákien vzostupne zostupne

Pri vkladaní príspevku do diskusie ako neregistrovaný užívateľ budete mať pri vašom príspevku zobrazenú IP adresu

:-) :-( ;-) :-P :-D :-[ :-\ =-O :-* 8-) :-$ :-! O:-) :'( :-X :-)) :-| <3 <:-) :-S >:) (((H))) @};-- \o/ (((clap))) :-@
Ola47 13.03.2012 00:00:08
 

Z Vysokých Tatier mám v posledných rokoch podobný zmiešaný pocit aj ja, ale ako som sa rozprávala so známymi, tak nie som bohužiaľ jediná..škoda, že všetko pekné, čo tam bolo sa akosi zmenilo a nedá sa to už vrátiť späť, ostáva aspoň dúfam, že prestavba bude mať kvalitnejšiu podobu, ako je zvykom vídať na Slovensku.. :-!

Späť na výpis diskusií