A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | R | S | T | U | V | W | Z

Slovensko - Cestopisy

Krásy krasu.

Ako sme nazreli do jaskýň Slovenského krasu, obdivovali prírodu Plešiveckej planiny, navštívili dva ranče a kaštieľ Betliar.

Za krásami Slovenska sme sa na vybrali na 4 dni do NP Slovenský kras. Je na juhovýchode Slovenska a ukrýva nemalé možnosti turistiky. Vyznačuje sa množstvom unikátnych jaskýň a krasovou dekoráciou krajiny. Kras je vlastne vápenec. Územie je charakteristické rôznymi javmi, ako sú škrapy, závrty, jazierka, priepasti, jaskyne a pod. Netreba ich hľadať. Iste o ne zakopnete. Aspoň o tie škrapy určite. Slovo kras vzniklo zo slovinského pomenovania podobného územia. Ja si pri tomto slove rada spomeniem aj na rovnomennú čokoládu z chorvátska.
Na pár dní sme sa ubytovali v Gemerskej Hôrke v penzióne Skalná ruža (www.penzionskalnaruza.sk ). Penzión sa nachádza priamo pri vstupe na náučný chodník Krasové javy. Útulné ubytovanie, chutné raňajky ako od maminky, milí a hlavne nápomocný ľudia. Z majiteľky srší láska k prírode a k Slovenskému krasu. Poradí, pomôže, navnadí. Nezabudnuteľné rána na terase s výhľadom na krásy krasov, ranným koncertom vtáčikov a šuchotaním jašteričiek. Má výhodnú polohu pre pešiu turistiku, autoturistiku a cykloturistiku. V okolí množstvo zaujímavých turistických cieľov. A tak, za málo peňazí veľa muziky.
Kľúče sme si mali vyzdvihnúť v potravinách. Nepredpokladali sme, že v malej dedinke je viac obchodov. Zastavili sme sa pri prvých. Po predložení našej žiadosti o kľúče, výraz tváre predavačky nepotreboval komentár. Našťastie nezavolala policajtov, ale nás nasmerovala na penzión. Hneď po vybalení sme pešo cez pole prešli do Plešivca ( cca 2km). V mestečku je viac obchodov a pizzeria ( škoda, lepšie by sa sem hodila krásna slovenská reštaurácia ). Zaujal nás vodný hrad a gotický kostol zo 14.stor. Na futbalovom ihrisku rozhodoval bocián. Namyslene sa prechádzal po prázdnom ihrisku a nechal sa obdivovať.
Večer sme vyšliapali na kopec Hôrka a užili si tam romantický západ slnka. Cesta na Hôrku je po trase náučného chodníka, s množstvom krasových škrapov, tzv. čertove brázdy. Na brázdach, vraj pozorné oko môže zbadať aj mušličky, ako pozostatok mora z roku xy. Moje oko skôr videlo v štrbinách nádherné skalné ruže. Ako maľované! Na druhý deň po raňajkách, sme sa si išli splniť môj dávny sen a to nazrieť do tajov Ochtinskej aragonitovej jaskyne. Parkovisko zívalo prázdnotou. I búdka na vyberanie parkovného nemala ešte svojho výberčíka. Jaskyňa bola otvorená. Pokladníčka mám povedala, že chvíľu počkáme na nádejného turistu a ak sa nik neobjaví musíme si zakúpiť ďalšie dve detské vstupenky. Bolo to ako kedysi v kine na nedeľné predstavenie, hralo sa len vtedy ak bol minimálny počet. Nik neprišiel, no hold, zakúpili sme si navyše vstupenky pre dve imaginárne deti a mali sme VIP prehliadku svetovo unikátnej jaskyne. Jaskyňa je výnimočná svojou bohatou aragonitovou výzdobou. Obdobná aragonitová výzdoba sa vyskytuje iba vo verejne prístupných jaskyniach v Mexiku a Argentíne. Sprievodca sa nám úžasne venoval. Rozprával o náhodnom nájdení jaskyne, špecifickom vzniku aragonitu, ale i o riasach, ktoré vznikli pri umelom osvetlení. Tie lesklé chumáčiky aragonitu sa hlboko vryli do pamäte. Cesta z jaskyne do Betliara poskytovala nádherné výhľady na zelené údolia, rozkvitnuté lúky, na stráňach sa pásli stáda oviec. Martin Benka v reáli. Kaštieľ v Betliari má dlhú históriu. Obklopuje ho úžasný park. Nie nadarmo je tento anglický park zapísaný do zoznamu významných historických záhrad sveta. Pred kaštieľom je fontána s bronzovou sochou okrídlenej Psyché. V tieni rôznych druhov drevín, typických i cudzokrajných, napr. magnólia, ginko, ale i smreky, duby a pagaštanová alej je tiež nezabudnuteľná, sú učupené drobné stavby. Hermesova studňa na spôsob antických kúpeľov, klasicistický Slobodomurársky pavilón s antickou výzdobou, ale i zverinec, kde kedysi chovali exotické šelmy. Zaujímavý je vysoký umelo vybudovaný vodopád. Po dobrej prechádzke sa žiadal zaslúžený obed. A tak sme navštívili na okraji obce Bzotín, penzión Konský dvor. Po bryndzových haluškách a pirohov v lone prírody sa len tak zaprášilo. Príroda, vynikajúce jedlo, architektúra a zvieratá, o ktoré je s láskou postarané, ulahodili všetkým zmyslom. Prítulné kone, poníky, kozičky, zajace, somáriky, ktoré by sa len hladili a mojkali. Poobede sme odstavili auto na dvore penziónu Skalná ruža a vybrali sme sa po náučnom chodníku Krasové javy. Chodník bol otvorený v minulom roku. Ide o príjemný, cca 8 km okruh krajinou. Po ceste je 10 informačných tabúľ, ktoré upozorňujú na krasové útvary a podávajú výklad o krasoch, prírode, tunajšej faune a flóre. Keď chodník ústil na asfaltku a viedol späť do dediny, otočili sme sa a prešli sme si ešte sedlo Koniarskej planiny a po zelenej značke sme prešli do Plešivca. Prechádzky po lese, po rozkvitnutých voňavých lúkach majú svoje čaro. Netreba opisovať, treba chodiť, vnímať a užívať si. Prešli sme cca 13km.
Tretí deň sme zahájili návštevou jaskyne Domica. Jaskyňa zaujala aj filmárov a natáčala sa tu rozprávka Soľ nad zlato. V podzemných priestorov, ak je dostatok vody, je možná plavba na loďkách. Dlhodobé sucho spôsobilo nedostatok vody a koryto riečky i vápencové jazierka boli vysušené. Tieto jazierka sú ako malé turecké Pamukkale v podzemí. Množstvá netopierov nám lietali nad hlavami. Už celé tisíce rokov majú záchodík na rovnakom mieste. Teraz tú kopu, označenú ako guáno, skúmajú odborníci. Boli sme skupina 8 ľudí a z toho štyria folkloristi zo stredného Slovenska. To čím sú, sme zistili až v podzemnej aule, kde sprievodkyňa poukázala na famóznu akustiku a nabádala na spev. Chalan spustil Na Kráľovej holi. A mne až zimomriavky nabehli od krásy toho hlasu v kombinácii s prostredím. Jaskynný systém, ktorého súčasťou je aj Domica, dosahuje dĺžku vyše 21km. Podzemie nepozná hranice a spája jaskyňu Domicu s maďarskou jaskyňou Baradla. Pochopiteľne, celá trasa nie je sprístupnená. Dá sa však po turistickom chodníku prejsť do druhej jaskyne a pozrieť si opačný koniec. Forinty sme nemali a tak sme si radšej vybrali náučný chodník Domica. Nenáročná trasa ( 4km ) vedie prírodou Domických škrapov, spoločnosť robili len pestrofarebné motýle a naskytovali sa nám zelené pohľady na zvlnenú krajinu. Pred jaskyňou je umiestnená expozícia rezbárskeho umenia s tematikou rozprávkových postáv. Tabuľa so smerovkou Ferdyho ranč nás nalákala na predstavu dobrého jedla. Škoda, reštaurácia je zavretá a čaká na nového majiteľa. Usmievavý farmár nám rád ukázal celý ranč. Zastavili sme sa pri zvláštnych kravách. S odbornosťou sebe vlastnou sme konštatovali, že to iste bude severská rasa, tá krava je určite kotná a v hýbajúcom brušku je očakávané teliatko. Farmár sa snáď doteraz smeje. Bol to býk, maďarské plemeno a bol prežratý. Pozreli sme si aj klasické slovenské strakaté kravičky, či býčkov? Nakoniec nás zaviedol do velikánskej stajni s pretekárskymi koňmi. Mali tam aj jedného šampióna a malinké dvojtýždňové žriebä. Ani po hodine sa nám nechcelo odísť. Farmár mal s nami božskú trpezlivosť. Smútok v jeho očiach však prezrádzal obavy o neistú budúcnosť. Po obede, ktorý sme si sami naservírovali na terase penziónu Skalná ruža, sme sa vybrali na túru smer Drieňová studňa. Skratkou cez náučný chodník sme prešli následne cez sedlo Koniarskej planiny po červenej značke a napojili sme sa na zelenú turistickú značku. Celá trasa vedie cez listnatý les. Les nie je hustý, skôr ako lesopark. Po ceste je možné vidieť kužeľovité priepasti pokryté zeleným trávnatým kobercom. Ako sme potichu kráčali lesom, zrazu sa pred nami prechádzala rodinka diviakov. Dve väčšie a dve malinké prasiatka. Zastavili sa, skúmavo si nás obhliadli. Skôr ako som stihla vybrať fotoaparát, zmizli v húšti ako gáfor. S poobednej siesty sme nechcene vyrušili laň. Bolo fascinujúce sledovať jej skoky po lese. Na chodníku sa plazil had, neškodný slepúch. V skutočnosti to ani nie je pravý had, ale vzdialený príbuzný jašteríc, bez nožičiek. Ďateľ ťukal do stromov. Vtáky svojim spevom na nás upozorňovali ostatných obyvateľov lesa. Trasa je dobre označená a vedie aj cez malé čistinky s kŕmidlami a senníkmi. Na Drieňovej studni kedysi bola studnička a horáreň. Zo studničky sú už iba kamenné základy bez vody ( takže vodu zo sebou, zásoby si tam určite nedoplníte ). Horáreň má smutnú históriu. Cez II. Svetovú vojnu tam Nemci postrieľali partizánov. Horáreň zničili. Príroda časom zahladila stopy a v súčasnosti toto mierumilovné miesto ničím nenaznačuje, čo sa tu kedysi udialo. Ponúka krásne výhľady, prírodné scenérie. Balzam na dušu. Cesta späť bola rýchlejšia. Húkajúca sova nás upozorňovala na pokročilý čas. Spolu sme prešli 22 km. Ráno sme sa pobalili, rozlúčili a išli pozrieť ešte Gombaseckú jaskyňu. Pán v pokladni nám zahral rovnakú pesničku ako v Ochtinskej aragonitovej jaskyni. Treba počkať na ďalších turistov alebo dokúpiť detské vstupenky. VIP prehliadka sa nekonala. Prišli ďalší dvaja návštevníci. Pochvaľovali si komornú návštevu jaskyne. Ako nám prezradili, doteraz vždy narazili na plný autobus turistov. Letmo sme na seba mrkli. Mali sme šťastie. Nie len, že sme videli všetky jaskyne skoro individuálne aj počasie nám vyšlo na jednotku. Celý čas bolo slnečno, bezvetrie. Príjemné posedenia na terase, vyvaľovanie sa na lúkach, opálený červený nos sú toho dôkazom. Gombasecká jaskyňa je známa výnimočnými, krehkými kvapľami, ktoré sa nazývajú brčká. V zoskupení vytvárajú záclonky. Farebné obrazce na stenách vďačia prítomnosti mangánu, antracitu, vápnika, železa. Krasové kvaple pripomínali rôzne predmety. Sprievodca nám ukázal aj pravú Gombaseckú klobásu a fľašu slivovice. Vysoká vlhkosť jaskyne pozitívne vplývala na dýchanie. Zvláštna chuť v ústach po opustení jaskyne bola podobná ako pri rannej prechádzke na pobreží mora. 6km od Gombaseckej jaskyne sa nachádza ďalší prírodný unikát – Silická ľadnica. Ide o najnižšie položenú ľadovú jaskyňu. Auto zaparkujeme na odpočívadle pri ceste a necelý 1 km ideme prechádzkou cez lúku. Križujeme jabloňový sad. Prejdeme kúsok cez les. Okrajovo prejdeme štipku lúky a zrazu sa pred nami otvorí 45m priepasť. Očaril ma hlavne ten prechod rôznorodou krajinou na tak krátkom úseku. Schodíkmi kráčame dole do ústia jaskyne a vypliešťame oči na ľadové cencúle. Hore na parkovisku mi teplomer v aute ukazoval 27 o C. Tu musí byť okolo nuly, keď sa tie cencúle neroztopili. Samotný vstup do podzemia jaskyne je verejnosti neprístupný a nebezpečný. Ako memento je tu pamätná tabuľa pripomínajúca tragickú smrť mladého jaskyniara. Na spiatočnej ceste do Bratislavy sme zmenili lokál. Náš osvedčený salaš Detvan sme na odporúčanie vymenili za Kolibu v Ožďanoch. Halušky v príjemnom prostredí drevenej koliby, obsluha v krojoch s krpcami na nohách bola vhodným ukončením nášho krátkeho, ale intenzívneho výletu za krásami krasu.

ďalšie cestopisy

    Cestopis měsíce

  • Vysoké Tatry

    Trochu smutný, no hlavne pravdivý pohľad na to, ako to vidím ja po rokoch vo Vysokých Tatrách viac

Komentáre
0 príspevkov
Zoradiť podľa času | Zoradiť podľa vlákien vzostupne zostupne

Pri vkladaní príspevku do diskusie ako neregistrovaný užívateľ budete mať pri vašom príspevku zobrazenú IP adresu

:-) :-( ;-) :-P :-D :-[ :-\ =-O :-* 8-) :-$ :-! O:-) :'( :-X :-)) :-| <3 <:-) :-S >:) (((H))) @};-- \o/ (((clap))) :-@